Ariana, I´m coming.

Sadla si do parku pri budovu starej knižnice, kam už takmer nikto nechodil. Z lavičky odhrnula sneh a na čisté miesto položila hrubú deku. Bola zima, no jej to nevadilo.Dnes sa ľudia príliš nehrnú do histórie. Všetko chcú mať nové, všetko chcú mať čo najrýchlejšie. Už si neužívajú život, iba ním chcú bez problémov, pohodlne prejsť.  Na uši si nasadila veľké slúchadlá s potlačou drobných ružových kvietkov. Na prste zbadala odstávajúcu kožičku a tak sa ju čo najrýchlejšie pokúšala dostať preč. Opäť sa zamyslela. Prechod na strednú školu jej zabezpečil veľa nových kamarátov. Kolektív v triede mala taký dobrý, až tomu sama nechcela uveriť. Pri spomienke na niekoľko spoločných akcií sa musela pousmiať. To teda bolo. Veľa pitia, dobrých ľudí a skvelých spomienok. A to sú spolu len necelé 4 mesiace!!

No ona sa i tak cítila osamelo. Hľadela na pulzujúcu triedu, každý sa smial a ona necítila nič. Kamarátky sa o ňu práve prestali báť. Mysleli si, že depresie prestali. No ona sa len naučila, ako všetko schovávať za úsmev. A doma, v parku, na miestach, kde nebol nikto, kto by ju rozptýlil, ju dostávali v oveľa väčších intenzitách Prestali jej tiecť slzy. V noci už nevzlykala do vankúša, aby ju nebolo počuť, už iba ležala a nechala, aby steny izby nasávali jej emócie. Ktoré boli stále také isté. Zbytočnosť, smútok a taký silný pocit bezmocnosti, že sa jej lepil na pľúca a nedovoľoval jej dýchať. Nie, potriasla hlavou, nemysli na to. Podvedome si prešla rukou po najnovšej jazve. Sľúbila si, že prestane. Ale jej osamelé ja, ju premohlo. Nemohla za to. Vlastne nemohla za nič. No ona si aj napriek tomu vyčítala každý jeden nádych. Každý jeden pohyb jej srdca. V ušiach jej opäť hučala voda. Na hrudi pocítila tlak a ruky inštinktívne zovreli drevený lavičku.

,,Poď, do vody, bude sranda!“ Usmiala sa na ňu Ariana a postavila sa z deky.

,,Ari, mne sa nechce,“ zamrmlala a lenivo pretočila ďalšiu stránku knihy.

,,Nebuď mrcha, je tam ten chalan zo včera, čo sa mi pááči!“ Zakňučala Ariana a kľakla si k nej naspäť.

,,Na jeho oslnenie nepotrebuješ mňa, stačí tvoja úžasná osobnosť,“ lakťom ju drgla do kolena a usmiala sa spod veľkého klobúku, narýchlo kúpeného v stánku na móle.

,,Prosííím. Kúpim ti novú knihu,“ snažila sa ju podplatiť.

,,Ja ti dám takú knihu! Mám u teba jeden drink!“ Zasmiala sa a ako tuleník sa postavila. Z tela oprášila piesok a natrela si ramená krémom.

,,Jupííí,“ zvýskla Ariana a ťahala ju do vody. Vliezli do vlažnej vody a pripojili sa ku skupinke chalanov, s ktorou sa zabávali včera v hotelovom klube. Chalani mali nafúknutú plážovú loptu s červenými a bielymi pásikmi. Chvíľu len tak blbli, dokonca sa ej celkom zabávala. Od oceánu sa začala blížiť čierňava.

,,Ari, poďme už na breh, vyzerá to na riadnu búrku,“ kričala jej, no ona sa práve naháňala s tým týpkom a nezaujímalo ju, čo hovorí.

,,Ale ukľudni sa,“ smiala sa a vrhla sa do vody. Plávala s chalanom čoraz ďalej. Začal pofukovať vietor a jej začalo oziabať ramená. Ešte raz pozrela smerom k Ariane a pobrala sa na breh. Ariana bola celkom dobrá plavkyňa a ten chalan tiež. Nebála sa. Pomaly zabalila časopis a fľašu s vodou do tašky. Krém na opaľovanie zabalila do deky a tú si prehodila cez ruku. V druhej zvierala uterák pre Arianu. Na mori medzitým vlny naberali silu. Voda sa už len tak nepohojdávala, ale valila sa na breh. V diaľke uvidela mávajúce ruky. Určite to boli ruky toho chalana! No boli iba jedny. Cez fúkanie vetra nepočula, či niečo kričí alebo nie. V zlom tušení vošla do mora až po kolená a zachytila jediné slovo z chlapcovho kriku. Jedno jediné slovo stačilo, aby sa vrhla do vody, nerozmýšľajúc, čo sa s ňou stane. Len jedno slovo: POMOC!

Voda bola ľadová, ešte studenšia ako si myslela. Vnárala sa hlbšie do do čiernej vody, ani na chvíľu sa nezľakla následkov. Vtom ju zachytil prúd. Tak veľmi sa zaoberala plávaním za Arianou a tým chalanom, že si vôbec nerobila starosti s temnou vodou, ktorá striehla okolo nej. Mala pocit, akoby sa o ňu vlny bili, hádzali ma tam a späť, ako keby sa rozhodli o ňu podeliť a roztrhnúť ju napoly. Nevedela ani ktorým smerom je hladina. Usilovala sa zadržať dych, udržať ústa pevne zavreté, aby jej neunikli posledné zásoby kyslíka. V studenej vode jej tŕpli ruky aj nohy. Už nepociťovala nárazy ako predtým. Teraz to už boli iba závraty, bezmocné vrtenie sa vo vode. Už si myslela, že sa to utrpenie nikdy neskončí. V tej chvíli ju premohol prúd a hodil ju o niečo tvrdé, o skalu, ktorú nebolo vidieť. Až tak ďaleko ju zaniesol prúd. Tvrdo ju udrela do pŕs, vpálila do nej ako železná tyč a z pľúc jej unikol vzduch v hustom obláčiku strieborných bublín. V tmavej vode zbadala náznak blonďavých Arianiných vlasov, ale ihneď boli preč. Ariana, prepáč mi to, bola moja posledná myšlienka.

V tej chvíli sa jej hlava vynorila nad hladinu. Na ramenách cítila silné ruky

,,Ariana,“ nesúvisle bľabotala.

,,Slečna, dýchajte!“ Prosil ju mužský hlas.

,,Ariana, kde je Ariana?!“

,,Kto?! Bol tu okrem vás aj niekto iný?!“

,,Ariana a ten chlapec, oni.. Vzalo ich more. Oni, sú..“ Vetu nedokončila a zamdlela. Poddala sa šoku a pocitu straty. Vedela, že Ariana ani chlapec nemali šancu.

Včera ležala na posteli, nohy vyložené na otočnej stoličke. Nemala pustenú hudbu, načo aj, jej myšlienky by ju aj tak prekričali.

,,Je to pohodlné?“ Prišla za ňou mama s výrazom pochybností na tvári.

,,Jasné,“ pritakala jej.

,,Idem si vypiť kávu,“ oznámila jej tak ako každý večer. Iba prikývla a venovala sa svojim veciam. Keď sa rozhliadla okolo, nesúhlasne cmukla a neochotne sa postavila. Mala v izbe taký bodrel, že takmer nevidela, čo je na čom položené. Na stole boli povyhadzované učebnice a zošity do školy, premiešané s knihami. Na poličkách laky, drobné, ktoré jej neustále ostávali z autobusu a maličkostí, čo si kupovala. A všetko obalené tenkou vrstvou prachu. Vedľa postele ležala na zemi veľká kopa oblečenia, ktoré sa jej nechcelo upratovať. Ešte raz si vzdychla, dvihla z kopy prvý kus oblečenia a nakoniec sa predsa len pustila do upratovania.

Keď skončila, bola takmer polnoc a bola celá od prachu. Zo stoličky vzala uterák, zázračne vyhrabaný z kopy pri posteli a pomalým krokom šla do kúpeľne. Umyla si vlasy, napenila sa voňavým sprchovým gelom a následne penu zmyla. Do ruky vzala žiletku a oholila si pravú nohu. Keď sa dostala k členku ľavej nohy, porezala sa. Sledovala, ako z malej ranky vyteká krv a zachvela sa. Nie!.. Pokračovala v holení, keď sa opäť porezala. Vybrala žiletku z umelej hmoty a obracala ju v ruke. Chcela si to rozmyslieť, tak veľmi chcela! Prešla ostrou hranou po koži tesne nad členkom. A opäť. To isté urobila aj na druhej nohe. Voda okolo nôh sa začala sfarbovať do červena. Až bola nakoniec príliš červená. Ani si neuvedomila, že prešlo snáď desať minút. Slabo mykla nohou, spanikárila a chcela sa postaviť. Pohyb však prihnal do žíl len ďalšiu dávku krvi. Srdce jej začalo biť rýchlejšie. Rukami sa zaprela o kachličky, no potom ich porazenecky zvesila. Mala by si niečo robiť, kričalo jej svedomie. Ale načo? Potom si to uvedomila. Ona chcela zomrieť. Bez kamarátky, ktorú poznala od narodenia, celých 16 rokov, jej život nemal zmysel. 4 mesiace to zvládala, ale už viac nie. Už sa viac nemieni trápiť. Stiahla na seba uterák, vypla vodu, ktorá tiekla z kohútiku a na perách sa jej usadil jemný úsmev. Od narodenia až po smrť spolu! Ariana, už idem!